logo

Tuesday 17th of September 2019

Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Modriny na duši


Ona a on. Na začiatku len oni dvaja, o rok neskôr oni dvaja a dieťa. Rovnaké názory, rovnaký pohľad na budúcnosť. Dokonca aj rodičia sa už zmierili s výberom jej partnera. Vlastne, všetko by bolo takmer fajn, pokiaľ...

... pokiaľ by nemusela bojovať s jeho žiarlivosťou a podozrievaním.

Vždy to bol rovnaký scenár – ona prišla z práce a on si našiel dôvod, aby mohol tvoriť svoje konštrukcie...Zámienka? Vždy sa našla – prišla o pár minút neskôr ako zvyčajne, tričko má príliš obtiahnuté, má o trochu viac primaľované oči, alebo je akosi priveľmi mlčanlivá, alebo naopak – priveľmi veselá...

Zbytočne mu vysvetľovala, že ju zdržala nadriadená. Alebo meškal autobus... Nepočúval. Nepotreboval počúvať – mal, čo chcel mať. Svoje predstavy, ako a kde mu jeho manželka zahýba...

Prvé roky...

Hrdosť jej neodovolila, aby sa niekomu zverila. A tak stále navonok pôsobili ako zohraný a veľmisaľúbiaci párik. Dokonca samu seba presviedčala, že takým určite sú. Veď po každom jeho „výpadku“ sa jej ospravedlnil. Samozrejme, že nie hneď, ale predsa. A keď na tú hodinu počas jeho amoku „vypla“ a naučila sa nezapamätať si tie urážky, ktorými ju zasypával, tak sa v podstate nič také hrozné nestalo...

A vôbec...Až na ten malý nedostatok bol starostlivým manželom – nepil, nemíňal peniaze a dalo sa s ním aj porozprávať.

Po desiatich rokoch...

Ešte stále pôsobili ako harmonický pár. A ešte stále ju doma neopodstatnene  obviňoval a ponižoval. Veď ako inak by sa dalo nazvať sledovanie, či je manželka v práci alebo nie, overovanie, či naozaj išla tam, kam povedala.... Za tých desať rokov sa však predsa len niečo zmenilo – jeho „výpadky“ sa stupňovali a jej „vypínanie“ bolo čoraz častejšie. A zbraňou sa stali aj deti.

Ďalšie tri roky...

Nič sa nezmenilo. Pre okolie boli stále harmonickým párom, no ona už vedela, že dlho nebudú. Už toho mala po krk. Odmietala si prezliekať tričká, pretože v nich má výrazné prsia. Nedovolila mu určovať, aké spodné prádlo si oblečie do práce a aké doma. Už dokonca prestala ospravedlňovať tie jeho „výpadky“, ale...

Ešte stále sa bála.  Obavy z toho, že nemá kam ísť, že jej nedá deti, že nebude mať z čoho žiť a že jej okolie neuverí, boli silnejšie ako vôľa odísť.  A tak nakoniec v takých chvíľach radšej volila istotu – aj keď za cenu neviditeľných modrín...

Až raz...

Zo služobky sa vrátila o hodinu skôr. Nechcela mu dať žiadnu zámienku – bola unavená a chcela mať pohodový večer. S prekvapením však zistila, že deti sú samé doma a on nikde. Odišiel ju čakať na vlakovú stanicu. Tú vlakovú stanicu, z ktorej sa práve vrátila.

Samozrejme, že ju tam nenašiel...

V ten večer, keď si v zrkadle maskovala svoju prvú viditeľnú modrinu, sa rozhodla. Bolo to zrazu také ľahké....Už ani nehľadala odpovede na nezodpovedané otázky... Odíde. Veď nejako bolo – nejako bude. Pretlčie sa...

Rozvod bol prirodzeným krokom pre ňu, prekvapením pre neho a šokom pre okolie.

Janette Maziniová
http://maziniova.blog.sme.sk/c/222088/Modriny-na-dusi.html

 

Solárne panely a fotovoltaika Láska a vzťahy Angličtina online