logo

Sunday 22nd of September 2019

Reklamný prúžok
Reklamný prúžok
Výživné rodičov k deťom


Podľa zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Povinnosťou oboch rodičov je prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

O vyživovacej povinnosti rodiča k maloletému dieťaťu rozhoduje súd najčastejšie v konaní o rozvod manželstva. Mimo konania o rozvod manželstva rozhoduje súd o výživnom v prípade, ak rodičia dieťaťa spolu nežijú alebo ak síce rodičia spolu žijú, ale jeden z nich neplní svoju vyživovaciu povinnosť dobrovoľne.

Ako teda postupovať v prípade, ak jeden z rodičov opustí spoločnú domácnosť a na výživu svojich detí či už maloletých alebo plnoletých (ku ktorým však ešte vyživovacia povinnosť rodičov trvá) vôbec neprispieva resp. prispieva nedostatočne? Konanie o určení výživného k maloletému dieťaťu môže  súd začať v takomto prípade aj bez návrhu alebo na návrh. Návrh na určenie výživného k maloletému dieťaťu je potrebné podať na súde, v obvode ktorého má maloleté dieťa na základe dohody rodičov alebo rozhodnutia súdu, prípadne iných rozhodujúcich skutočností, svoje bydlisko. V konaní o výživnom je maloletému dieťaťu na ochranu jeho záujmov ustanovený na zastupovanie kolízny opatrovník.

Pre maloleté dieťa možno požadovať (určiť) výživné aj tri roky spätne od podania návrhu. V prípade ak je už dieťa plnoleté, konanie na určenie výživného sa môže začať iba na jeho návrh a na konanie je príslušný súd, v obvode ktorého ma svoje bydlisko rodič, ktorého vyživovaciu povinnosť k plnoletému dieťaťu má určiť súd. Na rozdiel od maloletého dieťaťa však plnoleté dieťa nemôže požadovať výživné spätne, ale len od podania návrhu. Ďalším dôležitým rozdielom v konaní o výživnom pre maloleté dieťa a plnoleté dieťa je tá skutočnosť, že v prípade maloletého dieťaťa sa výživné musí platiť do rúk toho rodiča, prípadne inej osoby, ktorej bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti a pri plnoletom dieťati musí výživné rodič poukazovať už priamo do jeho rúk.

Vo vzťahu k zániku vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je potrebné ešte poznamenať, že nedochádza k nej automaticky nadobudnutím plnoletosti alebo dosiahnutím veku 25 rokov (vyvodzované z toho, že napr. štát poskytuje určité sociálne dávky pre dieťa najviac do veku 25 rokov). Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je obmedzené na obdobie, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Kedy nastane takýto právny stav závisí od okolnosti konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce skutočnosti na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a pod. V prípade, že vyživovacia povinnosť bola určená rozhodnutím súdu a nastal právny stav, kedy je dieťa samo schopné sa živiť, je vždy potrebné pri jej zániku obrátiť sa na súd s návrhom na jej zrušenie, pretože len samotným naplnením tejto skutočnosti právna povinnosť určená rozhodnutím súdu nemôže zaniknúť.

A ako sa určuje výživné? Pri určení výživného súd skúma možnosti a majetkové pomery rodičov, ako aj potreby maloletého dieťaťa, ktoré sú podmienené jeho vekom, zdravotným stavom, záujmami, prípravou na budúce povolanie a pod., pričom za súčasnej právnej úpravy pod potrebami je potrebné chápať aj možnosť tvorby úspor, s ktorými však možno výlučne nakladať len so súhlasom súdu. Na strane povinnej osoby skúma súd jeho zárobkové schopnosti a možnosti, majetkové pomery, životnú úroveň, počet iných vyživovacích povinností a pod. Z uvedeného vyplýva, že určenie výživného je individuálne v každom jednom prípade. V prípade rodiča – podnikateľa zákon stanovuje určité špecifiká a to povinnosť tejto osoby predložiť súdu podklady na zhodnotenie jeho majetkových pomerov (daňové priznanie, peňažný denník, účtovné doklady a pod.) a umožniť sprístupnenie údajov chránených podľa osobitného zákona na zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie (údaje z katastra nehnuteľností, centrálneho depozitára cenných papierov, úradu práce, dopravného inšpektorátu, notárskeho úradu a pod.). Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje 20-násobok sumy životného minima, čo je v súčasnosti suma 3.578,40 eura a súd určí výživné z tejto sumy. Špeciálnym ustanovením pre určovanie výživného rodičovi  - podnikateľovi je aj § 63 ods. 2 zákona o rodine, podľa ktorého súd neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť v takom rozsahu v súvislosti s podnikateľskou činnosťou, a možnosti a schopnosti povinného potom posudzuje podľa predpokladaného príjmu, aký by povinný dosiahol, ak by tieto výdavky nerealizoval. Novinkou v zákone o rodine oproti predošlej úpravy je aj ustanovenie tzv. minimálneho výživného, podľa ktorého je každý rodič, bez ohľadu na svoje schopnosti a možnosti a majetkové pomery povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima (24,50 eura).

V prípade, ak si rodič neplní vyživovaciu povinnosť určenú rozhodnutím súdu, zákon stanovuje možnosť domáhať sa oprávnenej osobe núteného výkonu takéhoto rozhodnutia prostredníctvom súdneho exekútora v exekučnom konaní. Ďalšou možnosťou ako zabezpečiť platenie výživného od povinnej osoby je inštitút tzv. „náhradného výživného“ zriadený zákonom č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom. Za podmienok stanovených týmto zákonom poskytuje výživné oprávnenej osobe príslušný úrad práce, rodiny a sociálnych vecí podľa miesta pobytu oprávnenej osoby (t. j. dieťaťa).

 

Solárne panely a fotovoltaika Láska a vzťahy Angličtina online