logo

Saturday 15th of June 2019

Zásady zmysluplnej komunikácie s deťmi


1. PRE DOSPIEVAJÚCE DIEŤA SÚ VZOROM V PRVOM RADE RODIČIA


Podľa toho, aká úroveň vzájomnej komunikácie panuje medzi manželmi, takú môžeme očakávať aj medzi rodičmi a deťmi. Ak chceme, aby sa naše deti s nami slušne rozprávali, riešili nahromadené problémy, aby nekričali, či nehádali sa s nami, musíme tieto pravidlá v prvom rade dodržiavať my sami ako vo vzťahu k nim, tak aj vo vzťahu k svojmu manželskému partnerovi. Nesmieme zabúdať, že deti preberajú rodinný model komunikácie a neraz sa ním aj riadia.


2. HOVORME VŽDY TO, ČO CÍTIME


Nazývajme veci pravými menami! Ak napríklad dieťa nedodrží čas príchodu domov, nevybehnime hneď na neho s krikom a slovami: „Si nezodpovedný, nedá sa ne teba spoľahnúť, si nemožný, od zajtra máš „zaracha“, nezaujíma ma, čo sa stalo, nedodržal si jednoducho čas a podobne.“ Je to iba obyčajná kritika bez náznaku komunikácie, ktorá nás od nášho dieťaťa vzdiali. Namiesto toho sa radšej zamyslime a zistime ČO CÍTIME. Najčastejšie je to strach, hnev, rozčarovanie, alebo zlosť a nebojme sa dieťaťu o tých emóciách povedať.

Príklady:

„Hnevá ma, keď nedodržíš čas, na ktorom sme sa dohodli.“
„Bojím sa o teba, ak neprídeš včas a nedáš o sebe ani vedieť.“
„Cítim rozčarovanie z toho, že neplatia veci, na ktorých sme sa dohodli.“
„Mrzí ma, že si porušil/a našu dohodu o čase príchodu domov.“

Cítite, milí rodičia, ten rozdiel medzi reakciou, ak kričíme na deti, kritizujeme ich a vyjadrením vlastného pocitu? V druhom prípade hovoríme o sebe, o tom, čo prežívame a vytvárame tým priestor na úpravu pravidiel, pretože dospievajúci je potom schopnejší a ochotnejší komunikovať.


3. OTÁZKY FORMULUJME TAK, ABY SME DIEŤA POVZBUDILI K ODPOVEDIAM

Ak chceme úspešne komunikovať so svojimi deťmi, mali by sme otázky formulovať napríklad takto:

„Čo si myslíš o tom, že ...?“
„Čo je podľa teba príčinou ...?“
„Ako si sa cítil, keď si nedodržal slovo?“
„Čo si myslíš, ako som sa cítil ja, keď si ...?“

Otázky tohto typu sa pýtajú na NÁZOR dospievajúceho, ktorý je následne ochotnejší rozprávať ako brániť sa obvineniam typu: „Kde si doteraz bol? Vôbec ti na nás nezáleží! Čo si o  sebe myslíš?! Si ignorant...“

Rodiča akoby nezaujímalo, čo sa stalo, že dieťa prišlo neskôr a ako uvedenej situácii nabudúce predísť, ale zaútočí s hotovým konštatovaním: „Nezáleží ti na nás“ a dospievajúci nemá ani šancu obhájiť sa, že to nie je pravda. Ak sa o to pokúsi, rodič neraz ešte zakontruje: „A ešte k tomu aj odvrávaš!“


4. DOVOĽME DIEŤAŤU HOVORIŤ


Ak chceme získať od svojho dospievajúceho dieťaťa informácie o nejakej situácii, nechajme ho hovoriť. Na prvý pohľad sa to zdá zrejmé a jasné, ale málokedy sme toho schopní. Vyžaduje to totiž od nás schopnosť POČÚVAŤ. A my rodičia máme skôr tendenciu karhať, poúčať, kritizovať, či moralizovať.

Príklad jednej rodiny, v ktorej kvázi rozhovor medzi rodičom a 16-ročným synom vyzeral takto:

Mama: Povedz mi, prečo si to urobil?!
Syn: Vieš, keď ...
Mama: Ani mi nevrav! Ja ti poviem prečo. Lebo si nezodpovedný, si šlendrián a nezáleží ti na tom, čo bude zajtra!
Syn: To nie je pravda. Mal som ...
Mama: Ešte mi povedz, že si dával pozor a mal si jednoducho smolu!
Syn: Mami, ja som iba ...
Mama: Dosť bolo rečí, už ma to viac nebaví počúvať! Od zajtra až do odvolania máš zákaz chodiť von !



Hoci na jednej strane matka dávala synovi otázky, nepotrebovala na ne počuť odpovede. Odpovedala si sama a synovi nedala ani len šancu vysvetliť jeho konanie. Mala pritom pocit, že sa so synom „rozprávala“ a že sa s ním nedá komunikovať, lebo nič nepovie, iba sa vykrúca. Neostávalo nič iné, iba na konzultácii vtiahnuť klientku do podobného rozhovoru, aký zvykne viesť so svojím synom. Vyzeralo to nasledovne:

Psychológ: Prečo sa vám ťažko komunikuje s vaším synom?
Klientka: Pretože on nikdy ...
Psychológ: Áále, nevravte mi, že nechce rozprávať. Ja vám poviem prečo. Lebo ho málo počúvate a on nemá šancu povedať to, čo cíti.
Klientka: Ale to nie. Ja vždy chcem, aby ...
Psychológ: Vy máte pocit, že sa o to snažíte, ale opýtali ste sa ho niekedy, či aj on to takto vníma?
Klientka: Nenecháte ma dohovoriť. Chcem vám povedať, že...
Psychológ: Viem, čo mi chcete povedať.


Až po takomto názornom príklade nekonštruktívneho rozhovoru postupne klientka začala chápať, aké je nepríjemné seknúť rozprávajúceho v polovici vety a doplniť ju vlastným, neraz nesprávnym presvedčením. Pri uvedenom type rozhovoru dieťa stráca chuť komunikovať a od rodiča sa vzďaľuje.


5. SNAŽME SA NEMORALIZOVAŤ


Vety typu: „To ja keď som bol v tvojom veku...“ alebo „Za mojej éry nebolo možné, aby...“ vôbec nefungujú. Deti pri nich skôr pozerajú do stropu, akoby ich prijímali. Radšej priamo hovorme o tom, čo chceme zmeniť a čo to v nás vyvoláva. Lepšie je povedať: „Ocenil by som, keby si to druhýkrát neurobil“ alebo „Hnevá ma, ak ignoruješ naše dohody!“


6. AK NIEČO VYTÝKAME, HOVORME NIELEN O ZÁPOROCH, ALE AJ O KLADOCH


Skúsenosti jednoznačne vravia, že ak chceme upozorniť svoje dospievajúce dieťa na nejaké neprijateľné správanie, hovorme o ňom v kontraste s jeho lepším ja, teda s jeho dobrými vlastnosťami. V medziľudských vzťahoch pri predchádzaní konfliktov platí, že ak chceme niečo skritizovať je taktické začať niečím pozitívnym a potom prejsť k negatívu. Ak začneme niečím pozitívnym, poslucháč nás bude počúvať pozornejšie.

Príklad rodiny, v ktorej rodičia len ťažko nachádzali spoločnú reč s 15-ročným synom. Často ho kritizovali, karhali, ba niekedy to vyzeralo, akoby len čakali na chybu, ktorej sa dopustí, aby mu ju mohli vytknúť. Hlavne otec bol presvedčený, že čím viac poukáže na synove chyby, tým viac si syn uvedomí, čoho sa má vyvarovať a ktoré podmienky dodržiavať. Opak bol pravdou. Chlapec si prestával dôverovať, jeho sebavedomie bolo doslova v troskách. Počúval iba o tom, čo robí zle, čo nezvládol, v čom zlyhal a podobne. Pozitívnu úlohu však zohrala mama, ktorá pochopila, že touto cesto môžu synovi iba ublížiť a akosi inštinktívne vycítila, že spolu s otcom musia zmeniť komunikačný štýl voči synovi. Typickými vyjadreniami, ktoré otec pravidelne používal, boli napríklad: „Ja som vedel, že nič poriadne od teba nemôžeme čakať, nanajvýš tak štvorku z fyziky!“ alebo „To si celý ty! Myslíš vždy iba na seba! Ani chvíľu ťa nemôžeme nechať postrážiť mladšieho brata!“ Uznajme, že takýto prístup môže zanechať u syna iba odpor, nedôveru a oprávnenú nechuť voči vzájomnej komunikácii. Riešením je iný prístup, sčasti založený na pochvale a sčasti na konštruktívnej kritike. Veď napríklad to, že ho nemôžu nechať postrážiť mladšieho brata sa dá povedať aj takto: „Peter, obvykle sa na teba môžeme spoľahnúť, pretože bývaš voči druhým zodpovedný. Prekvapuje ma preto, že si brata nedokázal ustrážiť. Akoby si to ani nebol ty. Hnevá ma a mrzí, keď narušíš našu vzájomnú dôveru.“

Podstata tohto prístupu spočíva v tom, že ak najprv oceníme nejakú vlastnosť u druhého človeka, skôr sa zamyslí nad nasledujúcou kritikou, ako keď iba kritizujeme. Dospievajúci nie sú bez poškvrny, majú svoje chyby. Ale majú tiež svoje prednosti a sú pyšní, keď počujú, že si ich rodičia všimli.


7. CHÁPME ROZDIEL MEDZI SLOVAMI A SKUTKAMI

Často sa stáva, že nás dospievajúce deti ohúria svojimi názormi natoľko, že sa vydesíme a nevieme reagovať. Ich názory napríklad na sex, drogy, voľný čas, lásku môžu byť neraz radikálne a nášmu rodičovskému pohľadu sa zdajú extrémne a liberálne. Mladý človek však pri rozhovoroch chce využiť svoje práve objavené schopnosti abstraktného myslenia. Častým dôvodom, prečo dospievajúci niektoré veci tvrdia je len preto, aby „vytočili“ rodičov, vyhrali nad nimi v diskusii, presadili sa, aj za cenu konfliktu. V skutočnosti očakávajú, že s nimi nebudeme súhlasiť a čakajú, že ich jednoducho neodsúdime, neskritizujeme, ale že sa budeme s nimi rozprávať, že si ich vypočujeme. Veľakrát vedia, že nemajú pravdu, že to preháňajú. Avšak chcú byť pochopení a túžia po argumentoch, ktoré ich prinútia premýšľať a revidovať svoje názory. Na to je ale dôležitá neodsudzujúca komunikácia zo strany rodičov.

Dôležitý je ešte jeden fakt. To, že dospievajúci tvrdí nejaký názor ešte neznamená, že by to aj naozaj urobil. Vyjadrenie názoru nie je to isté, čo správanie, teda zámerné jednanie.

Príklad:
Ak adolescent povie: „Podľa mňa by mali marihuanu zlegalizovať,“ neznamená to nutne: „A teraz si dám jedného jointa!“.

 

 

Solárne panely a fotovoltaika Láska a vzťahy Angličtina online