logo

Sunday 17th of December 2017
7 rád pre šťastný vzťah


Šťastné manželstvo, večná láska, vysnívaný vzťah na celý život. Kto by po tom netúžil? Viem, že mnohí sa pousmejete a poviete si, že je to možné iba v románoch od Daniele Steelovej. Ako to však robia tie páry, ktorým šťastie vydržalo aj päťdesiat rokov? Hoci univerzálny recept na spokojné manželstvo neexistuje, predsa fungujú pravidlá, ktorých dodržiavanie môže partnerov k šťastiu aspoň priblížiť. Nie je to žiadne sci-fi. Možno vám budú pripadať jednoduché až banálne, ale verte, že je to iba na prvý pohľad. V skutočnosti ich ovláda málokto. Pripomína mi to prirovnanie jedného môjho priateľa, ktorý vraví, že keď skončil vysokú školu technického smeru, tak teoreticky vie, ako by mal most postaviť, ale prakticky by ho postaviť nevedel. Preto žiť manželský život podľa princípov prinášajúcich šťastie je určite umenie. Umenie, ktoré treba rozvíjať celý život. Krásne to vystihol francúzsky herec Jean Gabin: „Manželstvo nie je hotový dom, ale budova, ktorú musíte sústavne stavať a opravovať.“


1. Umenie správneho výberu

Dobre si vybrať partnera je absolútny základ prípadného šťastného manželstva. „Myslela som si, že keď sa ožení, prestane piť. Keď bude mať rodinu, tak sa prestane stretávať s kamarátmi, s ktorými pil.“ Aj takéto očakávania mala pani Iveta od svojho nastávajúceho manžela. Po štyroch rokoch manželstva sa ocitla v poradni kvôli manželovmu pitiu, ktoré traumatizovalo celú rodinu. Pani Iveta sa pritom za Jozefa vydala aj napriek tomu, že intenzívne pil aj počas ich chodenia. Podobne uvažovala aj pani Alena, ktorá vstúpila do manželského zväzku s mužom, ktorý chorobne žiarlil, obmedzoval ju, ba dokonca udrel ešte dávno predtým, než sa vzali. Namiesto zmeny však prišli preplakané noci a ubolené dni plné strachu. Je dôležité si uvedomiť, že s alkoholikom, narkomanom, chorobným žiarlivcom alebo sebeckým partnerom sa nepodarí uzavrieť dlhotrvajúci šťastný vzťah a ani ho vybudovať. Dôležitým kritériom výberu partnera je podobný životný štýl a rebríček hodnôt. Preto je nevyhnutné predtým, ako sa dvaja ľudia vezmú, aby sa dostatočne poznali v rôznych životných situáciách a aby nepodceňovali prejavy správania, ktoré im nabúravajú pocit bezpečia a istoty. Je rozumnejšie riešiť ich ešte pred sobášom ako neuvážene sa vydať alebo oženiť a následne trpieť.


2. Umenie mať rád sám seba

Tak jednoducho to znie a pritom v praxi je to jedno z najťažšie uplatňujúcich pravidiel. Ľudia si ho často zle vykladajú. Vnímajú ho ako nabádanie k egoizmu, pričom s ním nemá nič spoločné. Často si o sebe myslíme, že sme nezaujímaví, nudní, tuční, škaredí, hlúpi či nepotrební. Skrátka sa vôbec nemáme radi, pričom túžime, aby nás mali radi druhí. S minimálnym sebavedomím len ťažko môžeme byť vo vzťahu šťastní - vždy budeme závislí na svojom „dokonalejšom partnerovi“ a teda i ochotnejší k rôznym ústupkom. Pán Anton bol skoro rok nezamestnaný. Veľmi kvôli tomu trpel, pretože žil v predstave, že zlyhal v najdôležitejšej úlohe, aká v živote pred mužom stojí - byť zamestnaný a finančne zabezpečiť rodinu. Kým Antonova manželka pracovala, on sa staral o chod domácnosti aj o deti - vodil ich do školy i škôlky, varil, pral, nakupoval. Nepovažoval to však za svoj rovnocenný vklad do rodiny. Manželka mu nikdy nevyčítala, že nepracuje. Vážila si, že Anton prevzal zodpovednosť za domácnosť aj deti. On však trpel. Trpel tým, že sa neustále podceňoval, ľutoval, považoval za neschopného chlapa, čo sa negatívne prenášalo do komunikácie s manželkou. Bránilo mu to aj v schopnosti hľadať si prácu, pretože už dopredu „vedel“, že ho neprijmú. Preto je vo vzťahu dvoch ľudí a zrelých osobností dôležité, aby si boli vedomí svojej vlastnej hodnoty. Aj keď zlyháme v jednej úlohe, je dôležité uvedomiť si, že môžeme byť prospešní a cenní v inej, ktorá rodine pomôže. Manželstvo, v ktorom si partneri vedia vážiť svojho partnera, ale aj seba samého, má oveľa väčšiu šancu na šťastné spolužitie.


3. Umenie správne komunikovať

Určite to poznáte. Rozprávate, argumentujete a predsa to väčšinou skončí hádkou, v ktorej sa s partnerom pourážate a nakoniec vôbec nič nevyriešite. Obviňovanie, rany pod pás, nekonštruktívna kritika či osočovanie veru šťastie do manželstva určite neprinesú. Vedieť sa ospravedlniť, počúvať partnera, alebo hádať sa podľa pravidiel konštruktívnej hádky patria medzi schopnosti, ktoré prispievajú k harmónii vo vzťahu.


4. Umenie vedieť vysloviť svoje potreby, túžby a želania

„Som veľmi nešťastná, lebo Peter myslí iba na seba. Nikdy sa neopýta, čo potrebujem, alebo čo by som si priala. Veď žijeme spolu už dvanásť rokov. Za tie roky by mal vedieť, čo mi vyhovuje a čo by som potrebovala. Neklape nám to v sexe a ani v bežnom živote. Nedá mi spontánne pusu, neopýta sa, kam by som chcela ísť. Niekde som čítala, že ak nepoviem partnerovi, čo potrebujem, tak sa musím zmieriť s tým, že to nedostanem. Ale to mi pripadá, akoby som musela od neho žobrať, čo by mi mal dať sám od seba.. Ak mu poviem, že chcem, aby ma častejšie pobozkal, alebo objal, tak to neurobí sám od seba, ale len preto, lebo som mu to povedala. Nebude to spontánne a zostanem nešťastná. Ja už naozaj neviem, ako ďalej.“ S podobnou dilemou sa stretáva veľa párov. Každý túži, aby ten druhý niekedy vystihol našu potrebu a spontánne ju uspokojil. Ak sa to náhodou podarí, je to fantastické. Väčšinou to takto nefunguje. Naši partneri predsa nemajú schopnosť dešifrovať naše potreby, ak o nich nepovieme. Nevedia nám čítať myšlienky. Preto otvorenosť vo vzťahu a vzájomné zdieľanie potrieb a túžob je alfou a omegou ich realizácie. Ak chcete, aby vás partner viac hladil, viac sa venoval deťom, aby umyl riad a odbremenil vás od povinností, aby vás vzal do lesa alebo sa naplnili vaše erotické túžby, povedzte mu to! Či a koľko sa z toho splní, je druhá vec. Ale dali ste tomu šancu. Nenaplnené túžby vyvolávajú v človeku napätie. Dlho nevyslovené želania vedú ku konfliktom, vďaka čomu sa medzi partnermi vytvára múr, ktorý je veľmi ťažké zdolať.


5. Umenie podporiť sa a prejavovať si komplimenty

Každý z nás potrebuje pocit bezpečia, miesto, kde nájdeme pochopenie, ocenenie a podporu v ťažších chvíľach. Akýsi azyl, v ktorom dokážeme naplno precítiť, že nie sme na riešenie problémov sami. Podpora je nesmierne motivujúci stimul, ktorý pomáha človeku zvládať prekážky a zároveň mu dáva pocit spolupatričnosti. „Nikdy jej nie je nič dobré. V živote som nepočul od Lenky ocenenie či pochvalu,“ rozprával mi na jednej z konzultácií pán Milan. „Potom nemáte ani chuť niečo doma urobiť. Rovnako pristupuje aj k deťom. Málokedy ich pochváli či podporí. Ale kritizovať, to jej ide. Tým pádom je u nás veľmi dusná atmosféra. Skúšal som jej to vysvetliť, ale nič nepochopila. Vraj, prečo má chváliť deti za to, že dostali v škole jednotku? Kto pochváli ju, že si splní v práci povinnosti? A keď sa deti dostanú do nejakých problémov? Tak to je len - nefňukaj ako baba, pozbieraj sa. Žiadna podpora, ani uznanie.“ Pritom podpora pre deti a partnera je to najpodstatnejšie, čo môžeme urobiť pre fungovanie partnerského, respektíve rodičovského vzťahu. Prejavovanie si komplimentov je doslova pohladením našej duše. Milé slovo, gesto, úsmev, ocenenie niečoho, čo sme si všimli, že partner urobil (obed, kávu, nový účes, kostým...) rozvíja pocit lásky a sýti potrebu bezpečia.


6. Umenie odpúšťať a zvládať krízy

Všetko na svete má svoje póly. Noc strieda deň, slnko dážď, po zime vždy príde leto, či po sladkom dostaneme chuť na kyslé. Podobné je to aj v partnerskom živote. Šťastné manželstvo neznamená, že jeho krivka je iba hore. Všade občas dôjde k hádkam a sporom. Každé manželstvo sa niekedy môže ocitnúť v kríze. Dôležité je, ako sa partneri ku kríze postavia a akú dávku odpúšťania sú schopní prezentovať. Existujú rôzne typy párov. Niektoré sa „rozvádzajú“ skoro denne už pri náznaku problému, iné „prežijú“ aj neveru partnera. Umenie odpúšťať neznamená nechať si ubližovať od partnera, ktorému sme ľahostajní. Nikto však nie je dokonalý. Ak partner pochybil, úprimne to ľutuje a svojím správaním každodenne preukazuje snahu odčiniť prehrešok, existujú dôvody odpustiť mu. Ale tak ako úprimne a pravdivo prežíva partner svoju ľútosť z ublíženia, tak úprimne je potrebné precítiť aj odpustenie, vnútorne sa ním ďalej „nezožierať“ a dať sebe aj partnerovi šancu. Na takejto križovatke v živote sa ocitla aj pani Nela. Skoro dvadsať rokov pekného manželstva a zrazu nevera jej manžela. Spočiatku tomu ani neverila, lebo nepripúšťala, že by to Peter bol schopný urobiť. Keď sa to potvrdilo a Peter sa k nevere priznal, cítila sa strašne. Zrútil sa jej svet. Prvou myšlienkou bol rozvod. Už nikdy Petra nechcela ani vidieť. Hnevala sa na neho, zúrila a nechápala prečo. Dôležitý bol postoj jej manžela. Keď sa nevera prevalila, snažil sa manželke vysvetliť, čo sa stalo, prečo to vlastne urobil. Zároveň okamžite svoj mimomanželský vzťah ukončil. Hoci medzi nimi bola neverou hlboko narušená dôvera, pán Peter sa rozhodol o ňu zabojovať. Priznal chybu, vyhľadal psychológa a bojoval o novú šancu, o odpustenie. Pani Nela bola veľmi rozumná žena. Neriešila situáciu v návale emócií, ale vydržala toto najťažšie emocionálne obdobie a prijala prosbu manžela, aby s ním navštívila psychológa. Hoci sa odpúšťanie nerodilo hladko, obaja sa snažili. Prešli spoločne veľmi dlhou a ťažkou cestou znovuobjavenia vzájomnej dôvery a pochopenia, čo komu v ich manželstve chýbalo. Začali viac komunikovať, čo vytváralo priestor pre zmenu. Nie všetky vzťahy po prekonaní nevery sú schopné obnovy. Veľa záleží na správaní oboch zainteresovaných a na tom, čo v ich vzťahu zostalo zdravé, na čom sa dá budovať a či nevera bola iba vyvrcholením nefunkčného vzťahu alebo demonštratívnym prejavom nespokojnosti, ako to bolo u Nely a Petra.


7. Umenie rozvíjania intímnej blízkosti

„Nedokážem sa s manželom večer milovať, keď sa popoludní pohádame. Jemu to vôbec nevadí. On je snáď schopný milovať sa aj desať minút po hádke. To ho vôbec netrápi a nezaujíma, ako sa cítim ja? Potom mám pocit, že mu ide iba o to jedno. Keď odmietnem, je to ešte horšie. Nedokážeme sa o tom ani porozprávať. Chýba mi neha, pochopenie a jeho spolupodieľanie sa na vytváraní príjemnej atmosféry pre milovanie.“ Je to naozaj tak, ako vraví pani Agáta. Vzrušenie a chuť na milovanie sa nerodí večer v posteli, päť minút pred akciou, ale už ráno, prebudením sa a prvými slovami a dotykmi. Sexualita je obrazom vzťahu, pretože stres, konflikty, neúcta sa prenášajú aj do najintímnejších chvíľ. Vo vzťahu je dôležitá atmosféra, ktorá musí so sebou prinášať uvoľnenie, hru, radosť, a nie napätie, hnev a strach. O tom musia manželia veľa komunikovať. Čo komu vyhovuje, čo ho teší, vzrušuje, čo kto nemá rád. Rozdiely v sexuálnych túžbach netreba vnímať ako problémy, ale ako fakt, ktorý treba akceptovať a spoločne hľadať rovnováhu medzi tým, čo chcete dať a čo dostať. Šťastní manželia preto nezabúdajú na dotyky, bozky, objatia, komplimenty, prekvapenia, či milé slová.


8. Umenie byť tolerantným

Pamätám si klientku, ktorá navštívila poradňu kvôli tomu, že manžel s ňou nechce tráviť voľný čas. Nechodil s ňou do spoločnosti, ani nakupovať, prejsť sa, ba vyhýbal sa aj spoločnému pozeraniu na televízor. Na prvý pohľad by sa zdalo, že sa za ňu hanbí, že ju nemá rád a vadí mu jej spoločnosť. Pravda však bola úplne iná. Nebolo skoro minúty, aby pani Kveta niečo svojmu manželovi nevyčítala. Čokoľvek urobil, všetko jej vadilo. Napomínala ho ohľadom hygieny, štýlu obliekania, spôsobu rozprávania. Vadilo jej, že chrápe a ona to neznáša, pozerá po druhých ženách, pri jedení mľaská, chodí čaptavo a vyzerá smiešne. Problém bol v tom, že pani Kveta si to vôbec neuvedomovala. Vnímala to ako snahu pomôcť manželovi a postarať sa o neho. Nečudo, že pán Igor sa jej začal vyhýbať, lebo mal pocit, že ho absolútne neakceptuje. Došlo to až tak ďaleko, že uvažoval o rozvode, keď jej vadí, že vôbec dýcha, povedal raz pri hádke. Netvrdím, že tolerovať znamená zatvoriť oči a všetko znášať. Každý z nás má svoje „muchy“, ktoré tomu druhému môžu byť nepríjemné. Dôležité je vedieť tolerovať a brať slabšie stránky partnera ako jeho súčasť. Druhého človeka milujeme celého. So všetkými pozitívami i negatívami. Ak ho milujeme iba s pozitívami, milujeme ideál a nie reálneho partnera. Takýto vzťah nie je predurčený k šťastnému fungovaniu. Potrebné je akceptujúcim spôsobom rozprávať sa s partnerom o jeho slabších stránkach, hľadať spoločné riešenia, vniesť do vzťahu viac nadhľadu a humoru. Spomínam si na rozhovor dvoch žien, z ktorých sa jedna pýta druhej: „A to ti vôbec nevadí, že tvoj muž tak strašne chrápe?“ A tá druhá vraví: „Keby si videla, ako sa pri tom milo tvári, tak by si to chrumkavé chrapkanie chcela aj cez deň!“

 

Solárne panely a fotovoltaika Láska a vzťahy Angličtina online