V ukážke sledujeme rozhovor manželov Adama a Evy s psychologičkou v poradni. Psychologička je označená zátvorkami.

(„Znovu narážame na postoj nechať si nepríjemné veci pre seba? A výsledok je potom mlčanie. Môžete sa oslobodiť?“)

„Ak by som sa oslobodil, tak poviem niečo tvrdé alebo hlúpe. Neviem to povedať dosť…pekne. A ani neviem, či to chcem tak povedať.“

(„Čo sa vám na Evinom postupe nepáči? Eva, chcete, aby to Adam otvorene povedal?“)

„Chcem.“

„Nepáči sa mi…ja nie som hlupák, čo nevie hovoriť…totiž, vlastne neviem veľmi hovoriť určité veci, ale nepáči sa mi, nepáči sa mi to.“

(„Tým, že Eva navrhla pracovať na vašej komunikácii, vlastne povedala, že to je niečo, čo nerobíte dosť dobre. Namierila pozornosť na stavy a situácie, kedy to nejde a vám sa to nepáči. Akoby ste mali hádzať na basketbalový kôš ľavou rukou, kopať do bránky so zviazanými nohami, alebo čo. Pripadá vám, že sa zosmiešnite a o to prirodzene nestojíte. Pochopila som to?“)

„Vlastne dosť presne.“

(„Ak by ste si nebrali žiadne servítky, ako by to vyzeralo, myslím slovná reakcia na tento pocit?“)

„To by sa dalo tak medzi chlapmi. Nie tu, kde ste dve ženy.“

(„Dobre, ste ohľaduplný. Cením si to a ak sa nemýlim, tak aj Eva. Ale toto je iná, ako bežná situácia. Navrhujem z terapeutických dôvodov, aby ste skúsili vyjadrenie bez servítky. Či to prežijeme.“)

„Neviem. Niečo ako, keby to bol muž… Neser ma s tým, ani tebe to nejde.“

(„Jasné. Ani Eve to dobre nejde. Premýšľam, kedy sa muž pustí do toho, čo mu dobre nejde a necíti sa pritom zosmiešnený. Dá sa to?“)

„Mne by si nepripadal smiešny. Naopak. Priznám sa, že smiešne…teda také trochu hlúpe…mi pripadá, ak sa muž odmieta pustiť do toho, čo mu dobre nejde, len aby sa mohol cítiť, že vie všetko. Ako malý chlapec.“

„Ďakujem ti. To si povedala tak, že hneď skočím do rozhovoru.“

(„Trocha irónie je ako korenie v polievke.
Môžeme sa na to pozrieť nejako s humorom? Malí chlapci a veľké múdre matky…to sme niekedy všetci, nie? Tak čo, nevadí. Veď je to vlastne smiešne a keď je niečo smiešne, tak sa treba smiať. Napadá mi, že od pocitu, že sme teraz smiešni pomáha, keď sa na tom skutočne zasmejeme.“)

„Zasmiať sa sám sebe…to beriem.“

(„Áno, Adam. Cítime sa znovu dospelo. Už nie malý chlapec, ktorý nezvládne, že je trochu smiešny, už nie malé dievča, ktoré sa hrá na vševediacu matku, aby vychutnala, že ten druhý niečo nevie.
Len dospelí sa môžu zasmiať sami sebe. Keď sú silní. Nie vševediaci, ani všešikovní…to nie je nikto…ale dosť silní, aby brali pravdu, aká je.“)

„Teraz sa ja trochu hanbím, ako som sa vyťahovala nad Adamom, ale skúšam sa nad sebou zasmiať. “

(„Takže, teraz sa už môžeme vrátiť ku komunikácii medzi vami. Čo robí problém?“)

„Vlastne o tom hovoríme stále. Teda nepriamo. Podľa mňa problém nastane, keď Adam zruší komunikáciu a ja zas neviem, čo mám robiť, aby pokračovala.“

(„Takže vznikne akási diera v kontakte?“)

„Diera…ale nie prázdna. Ja vtedy cítim skôr akési dusno, skryté napätie. A nevieme, čo s tým.“

„Doteraz som pokladal za správne prestať rozprávať, niečo robiť, ono to samo prejde. Lenže Eva nie! Nedá pokoj, zhoršuje dusno.“

„No, skúsila som aj dať pokoj. Čakala som na to, kedy to prejde a čakala, ale nedočkala som sa. Myslím, že to chce niečo robiť, nie len čakať.“

(„Možno rozprávať a možno aj nerozprávať a robiť niečo iné, dôležitý je vnútorný proces. Pracovať s bolesťou, pocitmi viny, smiešnosti…všetko, čím sme sa zaoberali na predošlých stretnutiach, aj dnes.
A viete, čo je najdôležitejšie? Aby sme skúšali vyladiť sa na druhého, pozrieť sa na jeho vesmír so záujmom a pochopením a pritom nestratiť ten svoj. Komunikácia nie je o boji, v ktorom jeden musí stratiť svoj svet, ak prehrá. Komunikácia je o objavovaní iných svetov a ich tolerancii.“)

„Lenže to vedie k tomu, že sa človek zmení!“